Odpoveď mnohých fanúšikov by bola zrejme negatívna – veď góly, súboje či zákroky, takmer všetko podstatné vnímame zrakom. Ale je to naozaj tak?
Lucia Husárová je dlhoročnou fanúšičkou AS Trenčín. Zároveň je však od narodenia nevidiaca a futbal vníma inak, ako bežní fanúšikovia. O svojom vzťahu k futbalu nám porozprávala pri príležitosti projektu Niké liga pomáha, v ktorom sa Niké liga tentoraz spája s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
VĎAKA VOYO VIE, ČO SA DEJE NA IHRISKU
Lucia chodí na zápasy AS zväčša so svojím otcom, prvotný impulz však prišiel odinakiaľ. „K futbalu som sa dostala vďaka kamarátke, ktorá už predtým chodila na zápasy. Hovorila mi, že je tam dobrá atmosféra. Tiež som to chcela vyskúšať a pred niekoľkými rokmi som začala chodiť na domáce zápasy Trenčína,“ spomína.
Počas samotných duelov vníma najmä okolie, niekedy jej priebeh stretnutia komentuje ocino. „Kedysi bývali komentované zápasy aj v rádiu, dnes však najlepšie viem, čo sa deje na ihrisku, keď si to pustím na Voyo,“ odkazuje na domov najlepšieho slovenského futbalu, kde sú víkend čo víkend komentované všetky zápasy Niké ligy.
Jej obľúbení hráči sú najmä tí, ktorí v drese AS odvádzajú dobré výkony: „Cody David je dobrý, rovnako aj Eynel Soares. A v minulosti, napríklad, Hilary Gong, mám šál aj dres s jeho menom,“ hovorí a prezrádza aj to, čím ju futbal očaril: „Futbal nie je až tak dynamický ako hokej, čo je výhoda. V hokeji sa toho veľa deje, nestíhala by som to vnímať. Páči sa mi aj, že sa to odohráva vonku, v príjemnom prostredí.“
Lucia Husárová so svojím otcom počas prehliadky trenčianského štadióna Sihoť, ktorú spolu s ďalšími nevidiacimi a slabozrakými absolvovali v rámci projektu Niké liga pomáha.
KAŽDÁ VEC MUSÍ MAŤ SVOJE MIESTO
V civilnom živote Lucia pracuje ako masérka a postupne si našla svoj systém samostatného fungovania: „Domáce prostredie už poznám, nerobí mi problém pohybovať sa v ňom, spraviť, čo je potrebné. Aj v práci som si však už zvykla. Každá vec musí mať svoje miesto, na ktorom ju nájdem. Viem, aké mám povinnosti, čo všetko musím urobiť, a tak postupne pracujem.“
A ako je to s dochádzaním do práce? „Naučila som sa chodiť MHD-čkou, to je fajn. Hlásia tam zastávky a šoféri sú väčšinou ústretoví. Teraz som trošku vyšla z komfortnej zóny, keďže chodím už aj vlakom sama, resp. s využitím asistenta,“ odpovedá.
A čo by odkázala svojmu milovanému klubu? „Nech sa zlepšuje a nech vychováva dobrých hráčov, ktorí budú reprezentovať naše mesto a náš kraj,“ uzatvára debatu.