Andrej Zvolenský je futbalový komentátor a športový redaktor televízie Markíza. K futbalu má blízko odmalička, pôsobil v ňom ako rozhodca, tréner a v súčasnosti ako hráč aj ako spomínaný komentátor. Jeho hlas určite poznáte z priamych prenosov zápasov Niké ligy na TV Dajto či na Voyo. Futbal však nie je len jeho záľuba a pracovná náplň, ale v istom období života mu veľmi pomohol aj po psychickej stránke. „Keď som si dal na uši slúchadlá a začal som komentovať, depresia vtedy nedostala priestor. Proste som si užíval futbal. Ale keď sa zápas skončil a sadol som si do auta, bol som tam, kde predtým,“ hovorí v rozhovore pre Našu ligu o mesiacoch, počas ktorých bojoval s panickými atakmi a depresiou.
POČAS ŤAŽKÉHO OBDOBIA UDRELA DEPRESIA NAPLNO
Prvé náznaky psychických ťažkostí sa objavili v čase, ktorý je spájaný skôr s nadšeným očakávaním. Andrej a jeho vtedajšia manželka sa dozvedeli, že sa im čoskoro narodí syn. „Na malého som sa nesmierne tešil. No keď som ho prvýkrát držal v náručí, malinkého a bezbranného, naplno na mňa doľahlo, že máme ako rodičia zodpovednosť za život toho dieťaťa, že bez nás niekoľko rokov nič neurobí. V tom období som mal nejaké bežné zdravotné problémy, ale v kombinácii so stresom a s takýmito myšlienkami sa u mňa prvýkrát objavila úzkosť. Som však racionálne zmýšľajúci človek a keď výsledky vyšetrení ukázali, že mi nič nie je, dokázal som sám sebe zdôvodniť, že sa nemusím báť. Zistil som, že to so synom zvládam, že je to radosť a na rok a pol som to celé dostal pod kontrolu,“ spomína.
Následne prišlo ďalšie kritické obdobie poznačené manželskou krízou a napokon i rozvodom. Panické ataky a depresia vtedy udreli v plnej sile. „S exmanželkou sme boli spolu od mojich 15 rokov, takže keď sme sa rozišli, bola to pre mňa úplne nová situácia. Dovtedy som bol zvyknutý byť s malým každý deň a zrazu prišlo odlúčenie,“ hovorí o situácii, ktorá viedla azda k najťažšiemu boju v jeho živote.
K úzkostiam sa po čase pridali panické ataky. Vďaka predošlej skúsenosti „Zvolo“, ako znie jeho prezývka vo futbalových kruhoch, veril, že si s tým poradí aj tentoraz. Hoci mal oveľa menej energie, v práci bol tichší ako obvykle a často sa mu ráno nechcelo ani len vstať z postele, futbal mu pomáhal aspoň na chvíľu držať depresiu na dištanc: „Po čase som už vedel vycítiť, kedy prichádza úzkosť a ako prerastá do panického ataku. Vtedy som si našiel tiché miesto a začal som rozmýšľať o futbale. O tom, kto s kým hrá cez víkend, ako spolu hrali v predchádzajúcich zápasoch, kto dával góly atď. Dal som mozgu impulz, aby myslel na niečo iné a úzkosť sa tak nemohla rozvinúť. Neskôr, počas depresií, v období, keď mi bolo fakt zle, som sa dokázal cítiť normálne už len počas komentovania zápasov. Keď som si dal na uši slúchadlá a začal som komentovať, depresia vtedy nedostala priestor. Proste som si užíval futbal. Ale keď sa zápas skončil a sadol som si do auta, bol som tam, kde predtým. Celý môj život je prepojený s futbalom, súvisí s ním veľa mojich pekných spomienok, asi preto mal takú silu.“
Na boj s depresiou dnes „Zvolo“ spomína ako na niečo, čo ho zmenilo. Ísť na terapiu bolo podľa neho najlepšie rozhodnutie v živote. Foto: Archív A.Z.
BOD ZLOMU
Takmer ročné psychicky náročné obdobie pretkané súdmi a rozvodovým konaním vyeskalovalo na Vianoce, počas ktorých prišiel zlom.
„Už mesiace predtým boli náročné, jesenné počasie totiž duševnému zdraviu veľmi neprospieva,“ opisuje známy komentátor. „Hoci svoju prácu milujem, vtedy sa mi nechcelo ráno ani len vstať z postele. Vtedy už som mal oficiálne právo, aby bol syn dva dni v týždni so mnou, ale ja som to nezvládal. Tak som s ním chodil ku mojej mame a najmä ona sa mu venovala. Ja som tam síce bol, ale neužíval som si, že som s ním. A na Vianoce prišli najhoršie myšlienky. Mal by som byť predsa so svojou rodinou, ale nie je to tak, netrávim ich so svojím synom. V jeden večer som ležal doma a premýšľal som o tom, že mi je zle, že takýto život ma nebaví a keby som teraz vyskočil z okna, aspoň by som mal konečne pokoj.“
Hneď vzápätí sa však objavila myšlienka na syna, na obavy z minulosti, že by zostal sám, bez otca. „Zavolal som mame, že potrebujem pomoc,“ hovorí. „O mesiac neskôr som šiel prvýkrát k psychiatrovi. Vlastne ma zobral celkom rýchlo, veď na termíny k odborníkom sa na Slovensku čaká veľmi dlho. Ale aj to mesačné čakanie, deň za dňom, bolo pre mňa strašné.“
Liečebný proces, ktorý napokon trval dva a pol roka, bol kombináciou medikácie a terapeutických sedení. „V minulosti som si nedokázal ani len predstaviť, že by som vyhľadal pomoc odborníka. V tom momente, počas Vianoc, som však vedel, že niet inej cesty. Prišiel som k psychiatrovi, ktorý mi vysvetlil, čo ma čaká, predpísal mi lieky a dôrazne mi odporučil aj terapiu. Čokoľvek by mi vtedy povedal, urobil by som to. Dnes môžem povedať, že ísť na terapiu bolo to najlepšie rozhodnutie a najlepšie investované peniaze v mojom živote.“
Andrej Zvolenský so synom. Foto: Archív A.Z.
PODPORNÉ AJ VĎAČNÉ REAKCIE
Počas najhoršieho obdobia vedeli o jeho trápení, o panických atakoch a o depresii len dvaja ľudia. „Jedným z nich bol kolega z pracovného prostredia, ktorý ma psychicky podporoval a pomáhal mi to kryť, keď to bolo potrebné. Druhý človek mal v tom čase podobné problémy ako ja, tak sme to nejako ťahali spolu. Inak to však nevedel nikto. Jasné, napríklad ľudia v práci si všimli, že som tichší ako zvyčajne, ale pripisovali to len tomu, že sa rozvádzam a nie je mi veľmi do reči. Nie je ľahké to vypozorovať a ešte ťažšie je pomôcť človeku, ktorý neprejaví záujem o pomoc,“ opisuje „Zvolo“.
Reakcie okolia však vo veľkom prišli po tom, čo svoj príbeh vyrozprával v rozhovore pre Denník N. „Dostal som veľa správ, pričom väčšina z nich bola podporných. Niektorí ľudia mi písali, že ich to inšpirovalo a tiež sa rozhodli vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra. A s odstupom času sa mi ozvali opäť, že im návštevy u odborníka naozaj pomohli a majú sa lepšie. To ma veľmi potešilo. Zároveň ma prekvapilo, že medzi ľuďmi, ktorí sa mi takto zdôverili so svojimi problémami, bolo aj veľa ligových hráčov či bývalých futbalistov. V športovom prostredí sú problémy s duševným zdravím stále tabu témou. Vôbec tomu nerozumiem. Keď má človek chrípku, berie lieky, antibiotiká. A keď má ťažké psychické problémy, berie antidepresíva. Takisto je to choroba, spôsobená chemickou nerovnováhou v mozgu a v súčasnom svete by nemala byť tabuizovaná.“
NIKDY NA TO NIE STE SAMI
Pred pol rokom pod dohľadom lekára „Zvolo“ ukončil medikáciu. Hoci najťažšie už má za sebou, naďalej pokračuje so sedeniami u terapeutky. Hovorí, že táto choroba ho veľmi zmenila, dnes zmýšľa inak o sebe samom aj o svete naokolo: „Som hrdý na to, že som takéto problémy dokázal zvládnuť. Veľmi vám to zmení pohľad na seba samého a uvedomíte si, že niektoré veci nie sú samozrejmosť. Dostať sa z panických atakov, z depresie a vrátiť sa do normálneho života je neskutočná výhra.“
Šport mu ako prevencia naďalej veľmi pomáha. Prízvukuje, že dôležité je najmä zamestnať si hlavu i telo, aby človek neupadol do letargie a hlava nezačala až nezdravo premýšľať. „Keď sa trápite, nemusíte s tým bojovať sami. Aj keď v najhorších chvíľach máte pocit, že ide o neriešiteľnú situáciu a že ste na to sami, nikdy to tak nie je. Netreba sa báť reakcií iných ľudí, oni neprežívajú to, čo vy. Vy s tým musíte žiť, vy to musíte zvládnuť. Nebojte sa o tom hovoriť, nebojte sa vyhľadať pomoc,“ odkazuje.
Víkendové 2. kolo nadstavbovej časti Niké ligy bude venované projektu Niké liga pomáha a téme duševného zdravia. Ak ťa niečo trápi, ak sa cítiš zle či osamelo, nemusíš byť na to sám/sama. Organizácia IPčko poskytuje prostredníctvom svojej krízovej linky nonstop, bezplatnú a anonymnú pomoc ľuďom s psychickými ťažkosťami. Hovor o tom. #POMOCEXISTUJE